Noc v berberskom kempe na Sahare

Autor: Júlia Ngová | 7.8.2017 o 10:58 | (upravené 7.8.2017 o 11:05) Karma článku: 6,03 | Prečítané:  1649x

Sahara nie je len nehostinným miestom, ale ukrýva v sebe neskutočné poklady v podobe ľudí a zvierat. 


Berberi nežijú roztrúsení len po Maroku,ale po celej severnej Afrike a som veľmi rada, že sme mali tú česť sa s nimi stretnúť.
Cesta na púšť v Maroku je zdĺhavá, ale odmení vás neskutočnými pohľadmi na prírodu a hory. Vycestovali sme z Marrakéšu autom a potom sme zase autom išli do Fezu a poviem vám, tá cesta bola neskutočne nádherná, plná výhľadov na okolie, oázy, pasúce sa ťavy a ľudí cestujúcich na osloch, či obrábajúcich pôdu. Do púšte sa dá dostať aj autobusom, ale z Marrakéšu to bolo dosť komplikované, pričom sa odchádzalo ráno 7:30 a v Merzouge je príchod až okolo 21:00, jeden prestup je v Errachidii a čaká sa tam hodinu. Cena je len 25 eúr, ale teda tých 14 hodín v autobuse je asi peklo, preto sme sa rozhodli pre požičanie auta. Cesta v pohoriach Atlasu je neskutočne kľukatá, potom neskôr je rovná a rozhorúčená.
 


Autom sme vychádzali o ôsmej ráno a v Merzouge sme boli o šiestej večer. Ešte sme chvíľu počkali než po nás príde náš sprievodca na ťavách a zatiaľ sme boli pohostení marockým mätovým čajom,sušienkami a orieškami. Je podivuhodné, že ľudia v Maroku aj pri 42 stupňoch Celzia v tieni, dokážu piť vriaci čaj. Tento typický čaj sme už predtým ochutnali v Marrakéši a tam bol hrozne presladený cukrom, až som ho nemohla vypiť, bolo to vážne nepríjemné. Naproti tomu tento bol lahodný, tiež pre mňa veľmi sladký,ale osladený voňavým medom, až som si naliala viackrát.
O siedmej nás zobral náš sprievodca na ťavy, po 9 hodinách cestovania autom sme boli dosť unavení, ale toto nás vzpružilo. Sprievodca sa volal Mohamed, narodil sa na púšti a má 23 rokov ako ja, no on pracuje už od svojich 16 rokov a v tvári vyzeral tak na 30 rokov a povedal, že každý mu to vraví, že jeho koža je taká kvôli práci a nekonečnému pražiacemu slnku.
 


V okolí boli ďalšie karavány na ťavách s turistami, do nášho kempu sme smerovali len my dvaja, a tak sme sa stihli trochu porozprávať s Mohamedom. Robil si z nás srandu, že nás zoberie až do Alžírska a predá nás tam. Potom sa priznal, že hranice s Alžírskom sú vzdialené 40 kilometrov a aj nám ukázal skalný masív v diaľke a povedal nám, že za ním sa nachádza čierna púšť a že hranice sú strážené vojakmi, čiže tam voľný pohyb ani nie je možný. Povedal nám o sebe, že rodinu má vo vedľajšej dedine a nikdy nebol vo väčšom meste ako je Merzouga(táto dedina má okolo 100 obyvateľov) a v Erfoude. Priznal, že niekedy by chcel navštíviť inú krajinu, že jeho strýko pracuje v Amsterdame a chcel by ho navštíviť. No určite by mu chýbala púšť, to ticho a piesok pod nohami. Ja si myslím, že bez púšte si nevie predstaviť život, je to jeho domov a videla som na ňom, že púšť má veľmi rád aj s ostatnými chlapcami z kempu. Po anglicky sa naučil len od turistov, ale podľa mňa po anglicky vedel veľmi slušne a veľmi sa mi to páčilo, aký je šikovný. Teraz keď mi niekedy nejakí Slováci povedia, že sa nevedia naučiť angličtinu alebo nejaký iný jazyk s našimi školami,knihami a aplikáciami v mobiloch, tak im vždy porozprávam o chlapcoch z púšte, ktorý začínali od nuly a naučili sa len od turistov plynule rozprávať.
 


Na púšti sme videli krásny západ slnka. Ovzdušie bolo tak teplé, fúkal teplý vánok, ktorý mi vysušoval oči, ešte nikdy som necítila také sucho v očiach. Našťastie už slnko nepražilo na naše hlavy, Mohamed mal typickú šatku okolo hlavy a aj typické oblečenie. Do kempu sme dorazili po našej 5 kilometrovej túre na ťavách, Mohamed celý čas išiel bosý pešo dunami a naše ťavy išli za ním. Jazda na ťavách je zážitok,ale po tých piatich kilometroch nás dosť bolel zadok, tak sme nakoniec boli radi, že už sme v tábore. Privítali nás ďalší dvaja Berberi- Omar a ešte jeden muž, ktorého meno si už nepamätám a s nimi tam bol jeden Angličan. S tým sme si sadli pri pohári voňavého mätového čaju a zdieľali naše zážitky z Maroka, keď sme čakali na večeru. Zvyknutí jedávať okolo šiestej hodiny sme boli veľmi hladní, ale jesť sme začali až po desiatej hodine. Zatiaľ sme mohli preskúmavať kemp, v púšti je aj vodovodný kohútik a záchod! Voda nie je hlboko, už do 5 metrov na ňu môžete naraziť, je jej dokonca viac ako v dedine Merzouga, kde cez leto nemajú vodu a to sme zistili aj na ďalší deň, keď sme sa kvôli tomu nemohli osprchovať. Tu voda dobre tiekla a bola veľmi teplá. Dali nám ochutnať vodu, čo pijú, ktorá je plná minerálov, ktorými si dopĺňajú stratené minerály,ktoré človek vypotí počas dňa. Mne to veľmi nechutilo, bolo tam cítiť síru a železo, ale mali tam aj obyčajnú vodu a môj organizmus ju zvládol bez problémov. Svetlo lámp majú zo solárnych panelov, ktoré využívajú na púšti. V zime robia oheň. Angličan tu s nimi strávil minulú noc a aj celý deň a skúsil si aj surfovanie na piesočnatých dunách. Ale povedal, že cez deň vlastne nemohol nikam ísť kvôli neznesiteľnému teplu. Večera bola honosná, dostali sme šalát s rybou, úžasný Tajin, na ktorý budem dlho spomínať, k nemu servírovaný prvá marocký chlieb a ako dezert sme dostali ovocie- pomaranče a melón, taktiež neskutočne lahodné ovocie, lepšie pomaranče ako v Maroku som ešte nikdy nejedla.
 


Pri večeri sme sa Omara opýtali na jeho život, povedal nám, že sa tiež narodil na púšti, má 19 rokov a jednu manželku. Povedal nám, že ľudia z jeho kmeňa môžu mať aj 4 manželky a vyzeralo to, že v budúcnosti plánuje mať ďalšie. Opýtala som sa ho ako vyzerá taká pravá berberská svadba a povedal, že oslavujú 3 alebo 4 dni. Jeden deň sa oslavuje v dome manželky, ostatné v dome manžela. Nevesta má zakrytú tvár počas slávností a odkryje sa až na posledný deň. Svadby sú veľké, pozývajú sa ľudia z viacerých táborov, zabijú sa ťavy a je sa ich mäso. Potom v kempe žijú väčšinou tri rodiny pokope, niekedy sa to robí tak, že keď sú ženatí bratia, tak bývajú traja bratia v troch stanoch so svojimi rodinami.
 


Po večeri naši traja chalani vytiahli bubny a ešte jeden hudobný nástroj krakeby, ktoré vyzerajú ako veľké železné lyžičky a vydávajú kovový zvuk. Keďže sme boli v kempe len my traja-ja,môj priateľ a Angličan, kvúli tomu, že nie je turistická sezóna, tak vládla rodinná atmosféra, počúvali sme rytmy a spev našich hostiteľov. Po chvíli nám dali bubny, aby sme im predviedli naše umenie aj my. Nikto z nás nie je hudobník,ani hudobne nadaný, vyzvali nás, nech zaspievame národnú hymnu. No to som radšej odmietla, lebo by som to s bubnom v ruke určite nezvládla,ale ukázali nám každému jeden rytmus a potom nás oni viedli, tlieskali, udržiavali rytmus a spievali do toho. Bolo to veľmi pekné a milé. Keď už boli z bubnovania unavení, prišli na rad hádanky. Také hádanky, aké sme robili v školke, niečo na spôsob slovenskej hádanky: Nemá ruky ani nohy, nemá oči ani nos a maľuje celú noc. (odpoveď je mráz) Túto som mu dala na ďalší deň, lebo som si za celý večer nemohla spomenúť ani na jednu hádanku. Samozrejme nemohol ju uhádnuť, keďže na púšti nemajú mráz, ktorý by im ráno niečo mohol nakresliť na okno,ale povedal, že ju odteraz bude dávať turistom.
 


V hádankách sme úplne stroskotali. Nevedeli sme takmer nič uhádnuť, naše mysle to brali všetko veľmi doslovne a natrápili sme sa statočne. Uhádli sme len túto: Najskôr to rozbijeme a potom to používame............(odpoveď je vajce). Z dvoch hádaniek vám môžem napísať dve, ktoré sa mi najviac zafixovali: Traja ľudia prejdú naraz cez rieku. Jeden vodu vidí aj ju cíti, druhý ju len vidí, ale necíti a tretí ju nevidí ani necíti.........Odpoveď sme samozrejme neuhádli a znie takto: Je to žena, ktorá prejde cez vodu, tá ju cíti aj vidí, druhá osoba je jej syn- chlapec, ktorý je na jej chrbte oviazaný, ten vodu len vidí,ale necíti a tretí človek je jej dieťa v maternici, ktoré tiež s ňou prejde cez vodu,ale to vodu nevidí ani necíti.
Druhá hádanka, ktorú som si zapamätala je: Narodí sa s dvomi rohmi, žije to s dvomi rohmi, ale umrie bez nich............odpoveď bola Mesiac a teraz vždy keď sa pozriem na oblohu a vidím ho, tak si na túto hádanku spomeniem.
 


Hádanky nás vyčerpali azda viac ako 9 hodinová cesta na púšť alebo jazdenie na ťave. Ešte chvíľu sme pozorovali nádherné hviezdy a celú oblohu a skonštatovali sme, že doma sa málo pozeráme na nočnú oblohu nad našimi hlavami a je to taká nádhera, že by sme to mali praktizovať častejšie a nemať ju len stále sklonenú do mobilu alebo na cestu.


Na druhé ráno sme vstávali už o šiestej hodine, aby sme videli východ slnka. Priniesli nám k tomu čaj. Berberi celú noc spali vonku na posteli, lebo v stanoch je príliš teplo. To ticho a kľud na púšti boli veľmi príjemné. Naši hostitelia nás upozornili, že teraz cez leto, keď je priveľmi teplo to robia tak, že turistov odvážajú už ráno, keď nie je také teplo, je to aj kvôli ťavám a aj kvôli nášmu sprievodcovi, lebo na slnku je viac ako 50 stupňov a 5 kilometrov tam aj naspäť je pre nich veľa. Samozrejme sme to pochopili, raňajky sa nám už chystali v dedine v domčeku.
 


Vydali sme sa na cestu a už ráno bolo veľmi teplo. V diaľkach sme videli ďalších ľudí na ťavách. Fotila som priamo z ťavieho chrbta ako som sa knísala a popritom sme sa ešte rozprávali s Mohamedom. Hovoril nám o tom, ako berberčina dlho nebola uznávaným jazykom a ani v školách sa nevyučovala,ale v posledných rokoch s v niektorých začala učiť. Na piesok nám písal niektoré slová v berberskom písme a píšu tak ako my- zľava doprava, pričom vie aj arabsky a to písal zprava doľava.
 


Po ceste nám ukazoval stopy zvierat, ktoré zanechali svoje odtlačky v piesku. Bolo to veľmi zaujímavé a aj desivé koľko zvierat sa tam v noci premieľalo. Malé stopy boli myšacie, no na púšti existujú aj nejaké myši,ktoré vyzerajú ako kengura, ktoré nám kreslil do piesku. Až doma dom si ich vygooglila a skutočne majú zadné nohy ako kengura(v angličtine kangaroo rat). Ukazoval nám stopy po jašterici aj hadovi. Pýtala som sa, či niekedy videl púštnu líšku a mačku a povedal, že áno, už viackrát. Ja som ich videla len v zoologickej záhrade. Udivená som sa pýtala, čím sa tu môžu živiť na púšti. A vysvetlil mi jednoduchý a pritom dokonalý potravinový reťazec. Myši sa živia trávou z ťavieho trusu, ktorá tam ostane(Mohamed ju nazval camel chocolate- ťavia čokoláda) a ukázal prstom na roztrúsený trus, ktorý bol celý rozpadnutý a ohlodaný. Hady lovia myši a nimi sa živia. Púštne mačky lovia buď myši alebo vtáky, ktorá si sem tam sadajú na piesok a ukázal prstom na drobného bieleho vtáčika sediaceho na piesku. Ťavy tu majú veľké trsy trávy, ktorými sa hocikedy pohostia.  
 


Taktiež nám zboril mýty o ťave, ktorá by mala vydržať bez vody neviem ako dlho. V skutočnosti cez leto pije výdatne každý deň, lebo prepravuje turistov a je vystavená vysokým teplotám, v zime môže vydržať bez vody 2-3 dni, ale väčšinou jej dávajú tiež piť každý deň. Cena ťavy sa pohybuje okolo 15000 marockých dirhamov, čo je cca 1500 eúr, čiže pre nich je veľmi ťažké si zarobiť na vlastnú ťavu. Pri dedine mali veľa tiav a aj som videla, ako ich doja a rada by som ochutnala ťavie mlieko, ale trošku som sa bála, keďže nie je prevarené, či by to môj organizmus zvládol. Mohamed mi povedal, že v dedine dostávajú dovezenú slamu, ale keď sú ťavy chované na púšti alebo v horách, jedia prirodzenú trávu a ich mlieko veľmi pekne voní a aj chutí. Taktiež sa na púšti nachádzajú liečivé rastliny, ktoré niekedy zbierajú a liečia s nimi rany. Ukázal mi, že púšť nie je len nehostinné miesto, ale je to div sveta, kde normálne žijú zvieratá aj ľudia a rastliny. Ukázal mi kus svojho domova, na čo nikdy už nezabudnem. Pri odchode nám ukázal jamy v piesku, ktoré hĺbili ľudia pre turistov z celého Maroka. Hovorí sa tomu sand bath- pieskový kúpeľ. Ľudia si zalezú do tej jamy, prikrujú sa pieskom celí, len hlava ostane trčať, tú si zakryjú uterákom alebo klobúkom. Vydržia tam tak 10-15 minút, potom ich odhrabú a ľudia si potom idú dať sprchu na hotel. Robia to, lebo je to ozdravné, niečo ako keď my chodievame do kúpeľov. Toto mi musel Mohamed dvakrát zopakovať, lebo som myslela najskôr, že je to buď vtip alebo mám nejaký nedostatok angličtiny, ale je to skutočne tak. Nepodarilo sa mi však vyfotiť zahrabaného človeka, lebo tam ešte nikto nebol a potom už sme sa na rozpálenú Saharu nechceli vracať, ale na internete je veľa týchto obrázkov.
 


Do dediny sme prišli asi o desiatej doobeda a jedli raňajky. Veľmi chutné čierne olivy a chlieb, marocké palacinky s džemom, vajíčkovú omeletu a zapíjali čerstvým džúsom a kávou. Pri raňajkách nám náš hostiteľ rozprával o turizme v Merzouge, o stavaní ich domov z hliny a slamy a taktiež nám povedal, že skutočné ručne robené koberce už teraz málokedy zoženieme, turisti kupujú strojom robené za cenu ručne robených, ale pravé ručne robené robia Berberi v horách, ktorých domy poznajú len miestni ľudia, turista by ich nikdy tak vysoko v horách nenašiel.
 


Neskôr sme sa rozlúčili a vydali sa znovu na cestu. A koľko nás stálo toto prenocovanie v kempe? Noc v kempe na osobu, keď ste dvaja stála každého 18 eúr, čiže dokopy 36 a jazdenie na ťavách taktiež 18 eúr každého. Dá sa však spať na posteli na streche za 8 eúr a potom sa len poprechádzať po púšti alebo sa odviezť na ťave. Takto spia aj domáci cez leto na strechách a pozerajú sa na hviezdy, náš domáci nám povedal, že videl padať v tú noc dve hviezdy.
A mojím predsavzatím je častejšie pozerať na tú nebeskú krásu, ktorú máme každý zadarmo, len si ju možno nie vždy vieme dosýta vychutnať.

Viac inšpirácie na: https://www.facebook.com/addicted2travelin/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Rok 1995: Únos zostal nepotrestaný. Spis otvárajú po rokoch

Bola to najväčšia kauza expremiéra Vladimíra Mečiara. Objasneniu bránili Mečiarove amnestie, ktoré parlament zrušil až teraz.

DOMOV

Rok 1995: Mečiar uniesol demokraciu

Vladimír Mečiar neuniesol kritiku.

DOMOV

Kiska ukončil dlhoročný spor, vymenoval ústavných sudcov

Ústavný súd bude po takmer troch rokoch opäť v kompletnom zložení.


Už ste čítali?